O tom, že som neotehotnela hneď a že to bolo v poriadku

 
 
 

Tvrdiť, že bola moja cesta k tehotenstvu ťažká, by nebolo fér. Aj keď pre mňa na pár mesiacov naozaj bola. Takto s odstupom času to bolo rýchlo, nebolo to však hneď, ako si ľudia často o tehotenstvách myslia a ak to má pomôcť veriť svojmu telu čo i len jednej z vás, oplatí sa mi o tom napísať.

Znie to hlúpo, ale myslela som si, že otehotniem na prvýkrát. Svet plný historiek ako sa to ľuďom “podarilo hneď” plus fakt, že tak otehotneli všetky moje najbližšie kamarátky (nepreháňam, VŠETKY, jedna dokonca chránene a neplánovane), urobili svoje. A tak, keď sme si s Davidom minulú jeseň povedali, že tomu dáme voľný priebeh, ja som nedala. V hlave som si vypočítala, že keď v septembri počneme, v júni sa narodí a ani na sekundu ma nenapadlo, že by to bolo inak. O tom, že to môže chvíľku trvať sa totiž až tak nerozpráva a dozviete sa to, až keď to chvíľu trvá vám. U každého trvá chvíľka samozrejme inak dlho, u nás to boli 4 mesiace, u niekoho je ich 11 a stále je to v poriadku (!). Tu však nastupuje psychika. Strach z toho, že chvíľka bude pridlhá a že to nakoniec v poriadku nebude, to celé predlžuje a utvrdzuje nás v presvedčení, že sa niečo deje. Čím viac sa bojíme, tým dlhšie to trvá. A celé je to vo výsledku veľmi nepríjemný a začarovaný kolotoč.

V momente, keď nám začnú tikať biologické hodiny, sa začneme podvedome báť, že deti mať nikdy nebudeme. Nechcem toto tvrdenie nijak generalizovať, na základe hodín strávených rozprávaním sa na túto tému, mi však nič iné nevychádza. Túžba po dieťati je tak silná, že nemať ho nepripadá v úvahu a maličké pochybnosti niekde tam vzadu sa začnú postupom času prehlbovať. A či už máme strach z toho, že nikdy nestretneme toho pravého, že ich mať nemôžeme alebo že na ne v našich životoch jednoducho nenájdeme čas alebo peniaze, je jedno. Proste ich chceme a bojíme sa, že to nikdy nepríde.

Keď už toho pravého, miesto v živote aj zázemie máme a nepodarí sa to hneď, začneme panikáriť. A všetci začnú hovoriť, že to môže chvíľku trvať a že treba byť hlavne pokojná. Zrazu! Ženy, ktoré sa snažia roky, ma možno vysmejú, mne sa však ťahali aj tie naše štyri mesiace a z jesene si nepamätám deň, kedy by som na to nemyslela. Že je všetko fajn, svet je fajn, práca je fajn, David je fajn, moja mamina a kamaráti sú fajn, počasie je fajn, píšeme knihu a to je fajn, blížiace sa Vianoce sú fajn, všetko. Za tým všetkým však stálo jedno veľké ALE - ALE nie som tehotná. A jediný spôsob, ako sa s tým vysporiadať, bol v mojej hlave.

Mám to šťastie, že mám po boku Davida a tie najlepšie kamarátky, ktoré mi síce jedna za druhou oznamovali, že sú tehotné, prípadne už kojili, nenechali ma však upadnúť. Z rozhovorov a láskyplných rád som si zobrala svoje a tu je zoznam toho, čo mi najviac pomohlo:

  1. Veľké klišé, ale ešte väčšia pravda - cesta je cieľ. Po vytriezvení a adekvátnom oplakaní bludu, že sa to nepodarilo hneď, som sa snažila užiť si každý jeden deň, každý jeden pokus a každú ovuláciu či menštruáciu po nej. Lebo práve tie sú znakom, že telo funguje a pokým ich mám, viem, že stačí počkať. A že keď sa to raz stane, život už nebude taký, aký ho poznám dnes. Že sa veci nenávratne zmenia a už mi neostáva veľa času. Dnes, takto s odstupom, som úprimne rada, že som neotehotnela hneď. Získala som čas uvedomiť si veci, ktoré neboli tak úplne vyriešené, uistiť sa, že dieťa naozaj chcem a že som pripravená a tehotenstvo si tak užívam od samotného začiatku.

  2. Vedomie, že strach je prirodzený, že sa už nikdy báť neprestanem a že sa bojíme všetci. A ako som sa pred rokom bála a veľmi veľmi dúfala, že otehotniem, tak som v prvom trimestri dúfala, že nepotratím, v druhom, že nekope málo a dnes dúfam, že sa narodí zdravé. A pôrodom to všetko len začína. Strachov, či je všetko v poriadku, či to robíme správne, či ho zvládneme vychovať atď. atď. bude len pribúdať.

  3. Pozitívne afirmácie boli ďalšou vecou, ktorá prišla do môjho života minulú jeseň. Vedela som, že sú, vedela som, ako sa používajú, ale nikdy ma nenapadlo, že naozaj fungujú. Moje telo však potrebovalo počuť, že mu verím. Že ho mám rada aj keď neotehotnelo na prvýkrát. A že to nevadí, že ja počkám a že sa teším. Dnes už popravde neviem koľko večerov som si tieto svoje modlidbičky opakovala, viem však, že som sa po pár minútach začala úprimne tešiť a usmievať.

  4. Posledná vec, ktorú odporúčam kade chodím je meranie bazálnej teploty. Aplikácií, ktoré trackujú cyklus, je veľa, nemusia však byť úplne presné a keďže šanca otehotnieť sú len cca 3 dni v mesiaci, chcete to presne. Ja som používala Clue. Každé ráno som si do nej zapísala aktuálnu bazálnu teplotu (meranú bazálnym teplomerom, nie obyčajným, hneď po prebudení, nie hodinu po ňom a priamo v šuške, nie v ústach) a po dvoch mesiacoch získala celkom pekný obraz, ako to vo mne funguje.

Verím, že by som otehotnela aj bez týchto bodov. Keďže je však všetko hlavne v hlave a pri snahe o potomka to platí dvojnásobne, akékoľvek zmierenie a uvedomenie si, že toto je len fáza, cesta, ktorá je zároveň cieľ, niečo, čo musí byť, aby sa stalo niečo ďalšie, ma upokojovalo a to bolo najdôležitejšie.

Tak nech sa to podarí aj vám! ❤


Zuz7 Comments