Every day is not Sunday

Začať týždeň tým, že ste hneď v pondelok na 10:00 objednaný po 4 rokoch k zubárovi, nie je ten najlepší nápad, súhlasím. Môj týždeň však začal o 4 hodiny skôr panikou, že nemám žiadnu prácu a ani peniaze. Trvala síce len pár minút, presne toľko, aby som si naspäť uvedomila, že prácu mám, len nemám stály príjem a dokonca mám aj nejaké tie peniaze, ale stačilo mi to. A aj keď mi nakoniec zubárka našla presne nula kazov (nula!), pokračovalo to cez celotýždňové snaženie sa fungovať na maximum, napriek tomu, že to nešlo a celá táto fantazmagória vyústila do angíny a antibiotík. Veľmi ukážkové dodržanie môjho predsavzatia byť na seba dobrá. 

Je naozaj fascinujúce, ako nezmyslený si človek príde, keď je chorý. Ako rýchlo nadobudne pocit, že všetci naokolo majú lepšie životy a ako nechápe, že sa môžu veselo stretávať, jazdiť na bicykli, smiať sa a vlastne vykonávať akúkoľvek aktivitu, keď je to tak náročné. Bývam chorá iba občas a chorá tak, že musím ostať v posteli, som bola naposledy pred dvomi rokmi. A za tú dobu na to človek skrátka zabudne. Zabudne, že stačí vydržať, zabudne, že sa to občas stane každému, zabudne, že má na to nárok, zabudne, že to najlepšie, čo môže urobiť je nerobiť nič, len ležať a ležať bez výčitiek.

Moja angína je preč a nakoniec ten týždeň nebol vôbec až taký zlý. Konečne som dočítala Purity a pozrela si Bazén. A hlavne si pripomenula, aké vzácne je byť zdravý a Rozi svadbu, ktorá bola plná lásky a proste najkrajšia, som si užila s obrovskou vďakou. Že som vôbec mohla.