OH!

Je pondelok a ja sa otáčam na päte v práci, vyrážam na obed a po ňom volám Davidovi, či nepôjdeme pracovať do tej novej kaviarne na Palmovku, lebo ja-tak-nejak-nemám-čo-robiť. Okolo jedenástej som vyškrtla posledný bod na mojom dovtedy nikdy nekončiacom pracovnom to do liste a potichu šeptla kamarátke pri vedľajšom stole: "Hej, Anet, ja nemám čo robiť!". Samozrejme, práca sa vždy nájde, už dávno nado mnou nestojí nikto s bičom, nedýcha mi na krk a nekontroluje či som to či ono odovzdala, už strašne dlho som však akútne nemusela vôbec nič urobiť. Naposledy vo februári vo Vietname a že to teda bolo veľké haló.

Keby som to zavolala mamine, vysmeje ma a povie, že to je iba dobre a že sa nemusím furt niekam naháňať. Keby som to zavolala starkému, povie, nech si niečo nájdem a nech to hlavne nikomu nehovorím. Jedna moja dobrá kamarátka pracuje vo verejnej správe a historky o jej kolegoch, ktorí behajú celí zmätení po úrade v dňoch, keď majú čo na práci, sa rovnajú tým mojim, keď sa občas v marketingu stane, že na práci nemáte skoro nič. 

Vypnúť je však rovnako dôležité ako zapnúť a tak sedím v tej novej kaviarni na Palmovke a čakám kedy mi niekto zavolá a povie, že som sa úplne zbláznila, že mám niekde byť a niečo strašne dôležité robiť a popri čakaní mi hlavou preletel tento obrázok. 

Tak schválne, prijímam stávky. Mám voľno alebo som len na úplne všetko zabudla?

Zuz5 Comments