Don't be beautiful.

Keď si tak spomeniem na moje mladšie ja, vždy som chcela byť krásna. Vždy. Čo krásna? Zo všetkých najkrajšia. Kriticky som sa pozerala po dievčatách v škôlke, v triede, na tábore, na angličtine, či sú krajšie ako ja. A ony boli.

Bola som tá vysoká, tá tmavovlasá/ryšavá/blonďavá (podľa toho, čo som mala na hlave), tá hlučná, nikdy som však nebola tá krásna. A tak som chcela!

Si krásna mi hovorili iba frajeri, s jasným citovým zafarbením a aj tí iba občas. Dokonca si ani nepamätám, že by mi to hovorili doma, ale to vôbec nevadí. Bola som veľa iných vecí ...

Aj dnes ma zaráža, keď mi niekto povie, že som pekná. Nečakám to a popravde, vôbec neviem čo s tým. Ak nerátam Davida, naposledy mi to povedala jedna stará Číňanka, s ktorou sme v Myanmare zdieľali taxík. Nastúpila som a ona zo mňa nespustila oči. Zase som mala pocit, že som príliš veľká (mala som na chrbte batoh a taxík bol malý) alebo hlučná (s Davidom sme sa smiali). Ak som však aj bola, zaujalo ju na mne niečo iné a po chvíľke povedala: "You are beautiful!" a ja prisahám, keby mi povedala, že som zelená, prekvapila by ma menej. Pekná.

Pred pár rokmi by ma jej veta vyniesla do nebies, samozrejme bola som polichotená aj dnes, (veľmi), kdesi vo vnútri však so mnou hrklo - pekná? PEKNÁ?! Ja som oveľa viac! 

  • Som silná, lebo nesiem na chrbte celý mesiac batoh veľkosti mňa, keď sa si ľahnem do polohy embria. 
  • Som veselá, lebo sa smejem, aj keď je neskoro v noci a najradšej by som spala. 
  • Som vtipná, lebo aj David sa smeje.
  • Som odvážna, lebo som v Myanmare a nie v Taliansku.
  • Som inteligentá.
  • Som samostatná.
  • Som zodpovedná. 
  • Som priateľská.
  • Som superhypermilá.

Vyrástla som a naučila som sa nebyť za každú cenu pekná. Prestala som sa maľovať a tak nejak aj česať. Obliekam sa tak, ako chcem a ak je to niečo, čo by dievčatá nosiť nemali, tak je to niečo, čo by dievčatá nosiť nemali. Nekontrolujem svoj výzor v každom možnom výklade a na ženy v mojom okolí sa už nepozerám, ako na možnú konkurenciu, ale ako na prekrásne rozptýlenie a inšpiráciu.

A čo to vlastne tá krása je? S Dominikou sme sa rozprávali o našich vysnívaných ženách a aj keď máme každá svoj ideál krásy niekde úplne inde, spája nás jedno - obe si myslíme, že je najkrajšie práve to, čo nemáme. Ja ochkám nad krivkami, Dominika zas nad chlapčenskou postavou. Prototypom krásy je súmerná tvár, zdravé vlasy, dlhého nohy, žiarivá pleť a zvodné krivky. Ale zároveň je krása aj v nedokonalosti. Tak ešte raz - čo to tá krása vlastne je? (Pre čiastočnú odpoveď na túto otázku odporúčam tento TED talk.)

Krásny človek, je každý človek, ktorý je naozaj šťastný. Krásny človek je ten, ktorého milujeme. Krása tkvie v spokojnosti a v láske v samého seba. Krásny je ten, ktorý má, to čo my nie a zo všetkých najkrajší je ten, ktorého mať nemôžeme.

Keď si predstavím, koľko času som niekedy strávila porovnávaním sa a snahou o to, aby som bola krásna, mrzí ma, že som všetku tú energiu neminula radšej na trénovanie skoku do diaľky alebo na nemčinu. V tom som nebola najlepšia ani zďaleka, ale bolo mi to úplne jedno. 

Ale viete, čo? Som rada, že som počas dospievania a formovania sa “krásna” nebola. A nezačala si na tom zakladať a posudzovať podľa toho ostatných. Zistenie, že je krása ako taká, vo svete mimo princezien, na nič, zabolí.

Budem svojej dcére a dcéram mojich kamarátok hovoriť, že sú krásne? Pravdepodobne áno, lebo budú. Oveľa častejšie však budú počuť, aké sú šikovné, statočné a výnimočné. A že nech sa na krásu vykašlú.

 

OTHER STORIES