KAMARÁTSTVA.

Dnes budem trošku sentimentálna, ale je tu jeseň a stále chladnejšie dni si vyžadujú vrúcnejšie objatia. To preto. Vždy som mala okolo seba zopár naozaj dobrých kamarátok. (píšem v ženskom rode, kamarátstva medzi opačným pohlavím v mojom prípade nikdy nefungovali). Som naučená mať ich v živote, spoľahnúť sa na ne a vo väčšine prípadov dať za ne ruku do ohňa. Môj doterajší život sa však tak nejak stále točil okolo frajerov - tých som vždy najskôr celým srdcom milovala, potom nevedela, tápala, plakala a následne rovnako intenzívne nenávidela. A to tak nejak v pravidelných intervaloch. Kamarátky tú vždy boli, to áno, ale hrali druhé husle.

Poslednú dobu je to inak. Neviem, či je to spôsobené obzvlášť veselým letom, cestami, novými rozmermi, dospelosťou, alebo tým, že sme sa s Davidom dostali do fázy, kedy spolu nemusíme tráviť každú voľnú chvíľu a láska nepoľavuje, momentálne však zažívam s kamarátkami oveľa emotívnejšie zážitky, ako kedykoľvek predtým. Pravdepodobne to bude kombinácia všetkého, vyšší vek jednotlivé kamarátstva poriadne otestoval, stabilný vzťah bez zbytočných drám mi zas dovolí otvárať svoje srdce aj inde.

Kamarátstva predtým také neboli. Väčšinou trvali iba chvíľku, mesiac, semester, rok, dva, kedy sme boli s tou druhou nerozlučné. Prepojenie mysle, tie isté filmy, záujmy, šatník a časopisy, tie isté problémy a veselosť v hlave, ktoré upadli do zabudnutia krátko po tom, ako sa jedna posunula inam. Pamätám si x kamarátstiev, ktoré skončili nezmyselnou hádkou, jedným blbcom, alebo odsťahovaním sa do iného mesta. Teraz sa nič také nedeje. Pohádate sa? No a čo?! Život nás otrkal, vieme si vyberať, riešiť problémy, hovoriť si veci do očí, nezávidieť si a starať sa o seba navzájom. A je to tak neskutočne oslobodzujúce.

Mať v živote niekoho, s kým ste už čo to preskákali. Niekoho kto vám pripomenie, aké ste boli kedysi, kto vám neprestane písať iba preto, lebo ste ďaleko, komu sa nemusíte ozývať každý týždeň a upevňovať si svoje postavenie, niekoho komu na vás záleží ako na rodine a na koho sa tešíte tak, že máte pocit, že vám z celej lásky exploduje srdce.

A tak ich mám. Plačem im na svadbách a nad fotkami ich práve narodených detí, sťahujem ich, držím mestom za ruku, nie preto aby sme vyzerali zaujímavo, ale preto lebo naozaj chcem, teším sa z ich úspechov, ako keby boli moje, bojím sa o ne, v diári mám, okrem ich narodenín, zaznačené aj ich výlety a cesty, naše stretnutia sú mi sväté a tak neskutočne ich obdivujem. 

Aké sú všetky krásne a múdre! A ako skvelé je pozerať sa občas na svet ich očami. Lubka mi povie v strede lesa, keď si vyčerpaná sadnem a do očí mi pleští slnko “ó, to je skvelé svetlo!”, s Kikou si po hodine všímam všetky cyklistické označenia a chodníky, Thea mi otvára srdce, so Silvi sa presuniem do sveta veľkých plánov a vďaka Dominike vidím, že svet nemá iba svojich 30 farieb.

Sú moje a ďakujem.

ZuzON MY MIND10 Comments