Ja a Snapchat.

Snapchat je pre mňa španielska dedina. A nie preto, že je schválne vytvorený tak aby sa v ňom staršie ročníky neorientoval, zas až ta stará nie som. Snapchat som mala asi pred dvoma rokmi, v čase keď v ňom ešte nefungovali stories, ani žiadne podobne blahodárne vychytávky. Za dobu jeho pôsobnosti v mojom telefóne som cez neho poslala presne 6 fotiek, nebavil ma, tak som si ho vymazala. Dnes už je iný. Má stories, veľa ultra krásnych filtrov a vďaka nemu presne viete, aká je vonku teplota, či akou rýchlosťou sa pohybuje vlak, v ktorom práve sedíte. A vraj je to pecka a musím si ho zase nainštalovať. Tak ho zase mám. 

Už tri týždne poctivo sledujem ľudí, ktorých mám rada (či už reálne alebo vďaka sociálnym sieťam) a musím povedať, že ich mám na Snapchate rada oveľa menej. 80% mojich kamarátov sa tam mení na naozaj divné stvorenia. Naozaj česť výnimkám. Pravdepodobne je to pominuteľnosťou jeho obsahu - nič sa tam neudrží dlhšie ako 24 hodín, všetko za 24 hodín prestane existovať, tak načo premýšľať nad tým čo tam človek dá a čo svetu ukazuje? Ako je možné, že sa tam toľko ľudí opustí? To že sa nahraný obsah po istej dobe zmaže predsa neznamená, že ho ľudia nevidia a nezapamätajú. 

Verím, že je Snapchat skvelý kanál, marketingový nástroj a selfpromo zároveň. Skvelý, ak sa správne používa, čo je (ako každý deň sledujem) obzvlášť náročné. Každý vyčíta Instagramu, že je tam stále to isté - káva, selfie, nohy, pekná fasáda na dome. Na Snapchate je to však to isté, iba v škaredom. Estetická stránka naozaj nie je to, o čo tu ide. A tak denne vidím minimálne jedno selfie videjko, jedny chodiace nohy (ak majú nohy cieľ vyjadriteľný prostredníctvom emoji, s ich pomocou zistíte či idú nohy na obed, do školy alebo parkom), fotka s kvetovanou korunkou na hlave, nočné opité videá, ktoré ráno už nebudú, tak sa tam treba poriadne vyblázniť a to stále dokola. Cirkus Humberto. Jedna moja kamarátka označila Snapchat za gýč, nevkus a dekadenciu a je to jedna z najtrefnejších definícií aké som počula. 

Viem, že znie divne, keď píšem o odhaľovaní súkromia a pritom sa tu fotím už siedmy rok, kde je však čaro odfotenia selfie v posteli iba frajerovi a namiesto snapchatenia z party si tú párty radšej poriadne užiť? A radšej stratiť telefón ako ho mať neustále pripútaný k ruke? Kde sa berie potreba všetko neustále zaznamenávať a zabíjať tým svoj reálny čas? A o čom sa mám potom s ľuďmi rozprávať, keď už viem všetko zo Snapchatu?

Oficiálne nemám rada Snapchat. Nemám rada jeho filtre, nemám rada keď na mňa niekto mieri telefónom, namiesto aby sa mi pozeral do očí a večer sa nájdem v jeho stories, nemám rada čo robí s ľuďmi, o ktorých si normálne myslím iba pekné veci.

A vôbec nechcem nikoho odsudzovať, skôr naopak. Snažím sa to tu celé pochopiť. Načo to? Som stará?